Sebahodnota je náš jedinečný spôsob pohľadu na nás.
Sebahodnota je to slovo, ktoré si často vysvetľujeme mylne, nesprávne.
Sebahodnotu nám nemôže určovať spoločnosť, naši blízki a ani nikto iný. Sebahodnota je hodnota, ktorú si určuje každý z nás sám. Ak ju pochopíme, potom je to trvalá, vlastne tá najtrvalejšia a nemenná HODNOTA (ktorá nepodlieha výkyvom burzy 🙂 a ani vrtochom ľudí okolo nás).
Dá sa povedať, že pravá hodnota určená nami samými, rovná sa pocitu pokoja a naplnenia, prísunu energie, ktorá svoj obsah nemení. Vnútorná spokojnosť za každých aj mrazivých životných okolností.
Ak má človek sám k sebe vybudovanú zodpovednosť (a to nie takú, ako si predstavujeme, ale oveľa hlbšiu) hovoríme o zodpovednosti ďaleko rozsiahlejšej k svojmu telu, vedomiu, duši, vnútornému uspokojeniu- naplneniu.
Zodpovednosť k telu nie je len ukojiť jeho potreby (ktoré diktuje naša myseľ, napr. jem a vlastne hladný nie som 
? ). Nie starostlivosťou o zovňajšok, aby sme boli krásni, oblečení aj bez rúch. Cvičím, obliekam sa, starám sa o seba, nie preto lebo sa to musí, ale preto lebo ma to teší.
Je to o naučení sa rozumieť, čo sa v prekrásnom prostriedku a chráme duše odohráva a čo v skutočnosti potrebuje. Patrí tu zodpovednosť a tá najväčšia je uvedomiť si k čomu používame svoje telá a nás samých ?. Ak sa dokážeme takto na seba (telo) pozerať, potom bude krásne a my spokojní, zdraví.
V dnešnej dobe, už skoro každý prežíva svoj intímny život skôr vo svojej mysli, než v skutočnosti. Nevnímame svoje telo ani telo druhého. Nedokážeme z milovania spraviť tanec, je to len bezduchý mechanizmus pohybov, myšlienok, predstáv.
Tak kde je naša zodpovednosť k telu (k nám)?! Keď ho ani nasýtiť nevieme – nedokážeme kvalitou a prepchávame ho kvantitou (v jedle, sexe, závislostiach, zabíjaním času). Sme my malí extrémisti ?. No zmätení a potom občas smutní. Možno obdivovaní, no nie milovaní.
A prečo je to tak? Pretože nám chýba sebaláska, milovať sa sami, nie egoisticky, no pristupovať k telu a k samým sebe ako k najvzácnejšej a najmilovanejšej bytosti. Nezabúdajme každý z nás je prekrásny, len musíme vyžarovať z vnútra svoju vlastnú hodnotu a používať naše telá vedome k tomu, čo v skutočnosti chceme, po čom naozaj túžime. A nie, aby naše telá používala „kamoška“ myseľ.
Čiže podstatné je: „VIEM ČO CHCEM A AKO ŤA TELO MOJE POUŽIJEM, AKO SA O TEBA POSTARÁM, ČÍM ŤA NASÝTIM“ a nie „myslím, že to bude fajn“. Lebo len to, čo vnútri cítime, zvnútra vyžarujeme, vráti sa k nám ako hodnota. A to, čo si myslíme, má len krátku časovú mierku.
Sorry, the comment form is closed at this time.