Keď máme pocit a tisíce myšlienok, že nemôžeme kráčať viac ďalej, keď osud sa s nami hrá a ľudia, ktorých milujeme nám hádžu polená pod nohy a kradnú nám život, kradnú možnosti, tým, že nám ich nedoprajú, aspoň k minimálnemu šťastiu v živote. Vtedy sa musíme zastaviť a skúsiť pochopiť, čo sa v našom živote deje. Tých ľudí okolo nás, ktorí toto všetko v našom živote spôsobujú, sa snažme doviesť „dať im možnosť“ láskavou, trpezlivou, priamou prísnosťou a konaním k uvedomeniu si situácie, k zmene správania a prebrania zodpovednosti za svoj život. Ak chcú byť súčasťou nášho života, musia vyrovnať váhy skutkov. Bojovať za akýkoľvek vzťah, nemôže len jedna strana. Tak ako nemôže kráčať jedna noha a musia kráčať koordinovane dve. Pomáhať a byť prísny a striktný neznamená útočiť, no konať nie na náš ÚKOR. Nie na NAŠU UJMU. K zmene ich môžeme nasmerovať, no zmeniť sa musia sami a dokázať dať o nej dôkaz. A my naozaj v plnom rozsahu musíme pochopiť, že osoby, ak také v živote máme, ktoré nám spôsobujú toto všetko, sú len ľudia, ktorí svojou zlou stránkou, zlým správaním, poukazujú na našu dobrú stránku, na naše schopnosti a na to, aby sme preukázali našu lásku […]
Nečakajme, nepochybujme, nemyslime, či to bude dobré, či to skutočne tak cítime, pretože keď sa nerozhodneme konať, tak tie všetky pochybnosti sú nám aj tak na hovno. Len jedno nezabudnime! Je úplne jedno, čo zlé sme urobili v minulosti. Ak sme v minulosti ukradli jedno jablko a stále pred tým utekáme, škaredí to našu prítomnosť a aj našu budúcnosť. V konečnom dôsledku to v našom vnútri vyzerá tak, akoby sme spreneverili celý jablkový sad. Pretože naša minulosť rastie, sme schopní ju zväčšovať a svojou veľkosťou paralyzuje naše kroky v prítomnosti, smerom do budúcnosti. Takže rozhodnime sa, konajme a urobme všetko preto, aby sme kráčali. Aaa teraz niečo od Osha (veľmi sa mi to páči 😉 a aj sa mi trošku písať nechcelo 😀 ). „Jeden muž zomrel a keď dorazil k Nebeskej bráne, zaviedol ho svätý Peter do čakárne. Muž sa posadil a bol samozrejme ohromne zvedavý, či ho pošlú do neba, alebo do pekla. Náhle sa otvorili dvere a do vnútra vkráčal jeden slávny svätec. Muž sa zaradoval: „Tak to som určite v nebi!“ Potom sa dvere znova otvorili a dovnútra vošla slávna prostitútka. Muž bol celý zmätený. „V tom prípade musím byť v pekle!“ pomyslel si. Zatiaľ čo […]
Chlapi, dnes píšem vám, nie ako žena, ale ako terapeut. Nechytajte paniku😀 , budem písať aj o ženách. Viem, že nikto z nás nie sme dokonalí a je mi úplne jasné, že sa to splniť nedá a som si istá, že ženy to od vás CHLAPOV (manželov, priateľov, milencov a pod.) ani nechcú. Aj keď ten tlak, ktorý na vás ženy vyvíjajú je dosť značný =). No viete s čím je problém? S tým, že nedokážete dať istotu, súcit, oporu, hráte hry, a pritom v skutočnosti, ja viem, že nie ste zlí. No neviem, kto vám to vštepil do hlavy, že keď odľahčujete situáciu, žena si myslí, že ste nad vecou. NIE! Opak je pravdou, pripadá si ešte viac zmätená a vyvoláva to u nej strach, neistotu a potom kričí, kritizuje a obviňuje vás z nezodpovednosti a podobne, veď vy viete. Povie, že na všetko je sama. Chlapi naši a čo s tou vašou panikou, ktorú ste prevzali od žien? Nemali by sme my ženy panikáriť skôr? Keďže v poradni pracujem rovnakým podielom ako so ženami , tak aj s mužmi, nadobúdam vedomosť, že akosi strácate LOGIKU. Veď nikto nechce, aby ste boli „hrdina, dub, stroj“, čím viac sa o […]
Často sa stretávam s tým, že ľudia si zle vysvetlia, buď to, čo počujú, čítajú, aj to, čo poviem Ja. Veľmi by som si želala a nám všetkým dopriala, aby sme cítili ĽUDSKOSŤ, aby sme sa nesnažili byť morálni, súdiaci. No slušné, taktné správanie by vyplývalo z nášho pohľadu na svet a nášho vnútra. Sebaláska, nie je sebectvo, nebyť v mysli, neznamená nerozmýšľať. Robiť to, čo chceme – sloboda, neznamená konanie bez ohľadu na druhých. Neľutovať druhých, pretože ich tým určitým spôsobom ponižujeme, neznamená, že sa k nim nebudeme správať ohľaduplne. Stretávam sa s tým dosť často, že všetko čisté, duchovné, ľudské.. ego a myseľ prevrátia a použijú nesprávne. SKÚSME BYŤ TENTO TÝŽDEŇ ĽUDSKÍ-INÍ. Rozmýšľať a uvedomovať si to, o čom hovoríme, čo v ľuďoch tým vyvoláme, pretože PRAVDA (nezabúdajme) sa šíri s láskou. Neznamená to bezohľadnosť a upevňovanie, zdvíhanie si vlastného ega. Tak veľmi chceme vyzerať morálni, čestní a všetky cnosti dokopy. A keď sa nám to nedarí, tak sa odvolávame na: REBELSTVO, „MAMPIČIZMUS“, AKOŽE SME NAD VECOU, a pritom ledva plávame v mori a možno oceáne našich „sračiek“. Zbabelstvo, neriešenie, mlčanie, krutosť sa v poslednej dobe stávajú cnosťou, a pritom nikto z nás, takýto v skutočnosti nie sme. […]
Ahojte, viete čo nám pomôže? 🙂 Keď tento výrok prijmeme, zamyslíme sa nad ním a pochopíme ho. „NAŠU MINULOSŤ POVAŽUJEME ZA KRAJŠIU, AKO BOLA, NAŠU PRÍTOMNOSŤ ZA HORŠIU, AKO JE A NAŠU BUDÚCNOSŤ SI PREDSTAVUJEME RUŽOVEJŠIU AKO BUDE.“ (autora som zabudla :D) A čo sme mali pochopiť? Tešme sa TERAZ – DNES, z toho čo máme, oceňme prítomnú chvíľu, dnešný deň a nebojme sa budúcnosti. Pretože napríklad, ak je k nám niekto milý teraz, nepocítime to, lebooo máme strach, bojíme sa zajtrajška a sme naň celým svojím bytím sústredení. A keď si naopak idealizujeme budúcnosť (vieme, tá ružovejšia), to čo práve prežívame, považujeme za bezcenné a uberáme všetkému hodnotu. Nevážime si to, čo máme, dostávame a potom 🙂 sme nešťastní. Tak nám všetkým prajem vlastnou múdrosťou obohatený ten najkrajší deň.
Klamstvo a manipulácia, o tých dvoch darebákoch v našich životoch sa dá písať veľmi veľa. Klamú nás ľudia, klameme aj my seba, druhých a s manipuláciou je to rovnaké. Ľudia nám častokrát klamú, nie preto, že nás nemilujú, nevážia si nás, no prenasleduje ich strach zo zlyhania, z odmietnutia, strach že nás stratia, sklamú, rania, z pocitu hanby a podobne. Tých faktorov je neúrekom. A my klameme samých seba, pretože sa bojíme vidieť pravdu, nemáme odvahu, a tak veľmi chceme, aby bolo dobre. Častokrát z klamstva vyplýva manipulácia. Sme ako artisti balancujúci na lane. Nie sme zlí a ani zákerní, toto všetko v nás vyvoláva len naučená emócia strachu, ktorou trpíme všetci. No aj keď sa nám to tak nepozdáva, pri dlhšom skúmaní samých seba, prídeme na to, že je to tak, že tam hlboko máme motor na kazenie nášho života – STRACH. Na základe tejto emócie máme myšlienky a o tých sme už písali, že to nie sú moc dobré „ kamky“ ?. Myseľ nás klame neustále. A tie jej fikcie a scenáre, čo vie vymyslieť ?. Veľmi veľa krát v poradni vysvetľujem, keď človeku jeho myseľ našepkáva (on je zlý, nehodný, život nemá zmysel.. ), prečo verí takej […]
Sloboda je konanie v prítomnosti, reagovanie na situácie a podnety, na základe našej slobodnej vôle a nie na základe viny a strachu. Takže sa dá povedať, že slobodu a to pravú, môže mať len človek, ktorý nezvažuje svoje konanie na základe minulosti a zo strachu z budúcnosti. Nemyslí, ale ROZMÝŠĽA, je si vedomý následkov svojho konania. Sloboda neznamená, že si môžem robiť čo chcem a správať sa k ľudom ako chcem. Ani druhá polarita nie je správna, čiže: nemôžem v žiadnom prípade robiť čo chcem a musím sa k ľudom správať na základe názorov, presvedčení, skúsenosti a podobne – čiže na základe VINY a STRACHU. Pravá sloboda je: „DÁM SI ŠANCU ŽIŤ PODĽA SVOJEJ DUŠE“. Ja viem, opäť „kamarátka“ myseľ vymyslí tisíc dôvodov, prečo sa to nedá a aké je to ťažké a bude hľadať spôsoby, ako nás učičíkať pohodlím, len aby sme nenabrali odvahu ísť proti strachu a náhodou byť šťastní. Sloboda znamená, že ani naša myseľ, ani naše oči a uši nás nepomýlia. Ak človek 100% vidí, ak 100% počuje – vie PRAVDU. PRAVDA je SLOBODA. Ale ak si napríklad v rozhovoroch s priateľmi blúdime vo svojej mysli a nevidíme a nepočujeme, čo nám chceli povedať (alebo zatajiť […]
Dieťa, deti potrebujú istotu. Istotu rodiča, to všetci dobre vieme. Naše deti však nepotrebujú iba istotu (finančnú,časovú,ochrannú, atď.), potrebujú čosi oveľa náročnejšie. Pre nás (rodiča) častokrát nemožné, náročné – našu úprimnosť, čestnosť a naše šťastie. Naše deti nás skôr ako verbálne, vnímajú rýchlejšie na základe našej energoinformatiky, vnútorného vyžarovania ( a to, čo je v nás schované). Dieťa reaguje, vyvíja sa, na základe nášho vnútorného šťastia, sebahodnoty, pokoja. To mu dáva istotu v spoločnosti, v okolí – toto je pravé bezpečie pre dieťa a pocit istoty. Dieťa reflektuje na naše vnútorné svetlo. Zamyslime sa, pretože aj my sa cítime bezpečne pri ľuďoch, ktorí vedia kráčať za svojím šťastním a snami. Sú nám príkladom, keď berú problémy, ako veci nastolené k riešeniu, nie ako pohromu, vedia sa odosobniť a urobiť maximum pre pocit šťastia. Jedinú vec, ktorú môžeme našim deťom dať a ktorá má trvalú hodnotu – je naučiť ich našim príkladom, kráčať za šťastím a že v tomto svete sa to dá.
Sebahodnota je náš jedinečný spôsob pohľadu na nás. Sebahodnota je to slovo, ktoré si často vysvetľujeme mylne, nesprávne. Sebahodnotu nám nemôže určovať spoločnosť, naši blízki a ani nikto iný. Sebahodnota je hodnota, ktorú si určuje každý z nás sám. Ak ju pochopíme, potom je to trvalá, vlastne tá najtrvalejšia a nemenná HODNOTA (ktorá nepodlieha výkyvom burzy 🙂 a ani vrtochom ľudí okolo nás). Dá sa povedať, že pravá hodnota určená nami samými, rovná sa pocitu pokoja a naplnenia, prísunu energie, ktorá svoj obsah nemení. Vnútorná spokojnosť za každých aj mrazivých životných okolností. Ak má človek sám k sebe vybudovanú zodpovednosť (a to nie takú, ako si predstavujeme, ale oveľa hlbšiu) hovoríme o zodpovednosti ďaleko rozsiahlejšej k svojmu telu, vedomiu, duši, vnútornému uspokojeniu- naplneniu. Zodpovednosť k telu nie je len ukojiť jeho potreby (ktoré diktuje naša myseľ, napr. jem a vlastne hladný nie som ? ). Nie starostlivosťou o zovňajšok, aby sme boli krásni, oblečení aj bez rúch. Cvičím, obliekam sa, starám sa o seba, nie preto lebo sa to musí, ale preto lebo ma to teší. Je to o naučení sa rozumieť, čo sa v prekrásnom prostriedku a chráme duše odohráva a čo v skutočnosti potrebuje. Patrí tu zodpovednosť a tá […]
A to je naša myseľ. Názory, presvedčenia, klamstvá, idey, formy, očakávania a z toho vyplývajúce strachy, neistoty a divadlá zakrývajúce naše pravé JA a skutočný život. To znamená byť prítomný a chvíle, ktoré prežijeme, nie si len pamätať v mysli ale cítiť ich po celý život. Hráme hru s názvom „REALITA“ sami so sebou a ostatnými. Hra „REALITA“ znamená, že naozaj sa tak na chvíľu cítime a naozaj nás tak v realite ľudia vidia a situácie tiež vyzerajú „popiči“, no v SKUTOČNOSTI v skutočnom živote sme osamelí, frustrovaní a neistí. Keď sme „trendy“ máme sa fajn a sme super. „Zvládam“, sme vyšportovaní a máme super telo. SME IN. Keď je po nás dopyt, sme šťastní.. HOP!! (keď je dopyt po hereckej úlohe, ktorú hráme pre iných aj pre seba). No keď sa opona zatiahne a nemusíme hrať, nevieme čo so sebou, ako herec bez hlavnej úlohy a ozve sa 1000 emócií (vyspíme sa so ženou, mužom, divadlo sa skončí) a v prázdnom tichu seba samého nezostane NIČ, len MYŠLIENKA „super pocitu“. Ukojíme myseľ, sme super, no v bytostnom vnútri samých seba sme prázdni a spustí sa túžba po láske. CÍTIŤ JU! – žiaľ nemôžeme, pretože herci sa v skutku nemilujú, […]
