Neprejavovanie toho, čo skutočne cítime sa stalo novým módnym trendom? V poslednej dobe sa stretávame čoraz viac s tým, že ľudia sa za lásku hanbia, potláčajú ju, hrajú formy, ako sú nad vecou a aké sú skvelo fungujúce páry. Čo to má spoločné s láskou? Prečo sa v skutočnosti bojíme milovať? Bojíme sa cítiť lásku, aby sme neboli zranení… a pritom vnútorne trpíme 1000krát viac. Prečo sa okrádame o možnosť milovať? Myslíme si, že dokonalo trendové páry, ktoré spolu ladia „značkami“ a outfitmi sú skutočne tie milujúce? Alebo sa celý čas snažia všetkých navôkol a hlavne seba presvedčiť, že im to spolu „hrá“. Kde sa podeli skutočné, pravé lásky? Vzťahy, ktoré sa nehanbia ukázať svoje chyby, lásky, ktoré sú priznané a vyjadrené z hĺbky srdca, aj keď sú odmietnuté. Viete len láska, ktorá je prežitá a vypovedaná srdcom nás dokáže urobiť šťastnými. Jeden múdry muž raz povedal: „Telo umiera bez jedla. Duša umiera bez lásky“ … Osho A čo je skutočná láska? To je úprimnosť, otvorenosť, kedy si nechránime svoje srdce a skočíme aj s rizikom, že nám môže byť roztrhané na márne kúsky. Naivita? Hlúposť? Nie, ODVAHA zobrať si a prežiť čo je najväčšou odmenou tohto života. LÁSKU. Spýtam […]
Každý z nás určite zažil moment, keď si vo vnútri želal, aby veci boli inak. Aby všetko, čo nás trápi a zužuje odišlo, tak ako včerajší deň. Občas by sme všetci túžili otočiť „Arabelin prsteň“ a želať si. A čo by sme si želali? Každého z nás určite napadne problém, ktorý má. Prípadne niečo, po čom tak veľmi túži. GRATULUJEM. Ani neviete, ale získali ste práve v živote cieľ, kam kráčať. Problém, či túžba, je to jedno, pretože to je to, čo chcete vyriešiť/dosiahnuť. A ako na to? V prvom rade si uvedomme, že existujú možnosti a spôsoby, hľadajme ich. Spýtajme sa „ako sa to dá“ a nie „ako sa to nedá“ – to vie každý. A potom? Potom je potrebná DISCIPLÍNA, vytrvalosť. Ono sa to naozaj nevyrieši samo a nie nebude to hneď. My ľudia by sme chceli všetko vyriešiť a dostať do 5 minút, najlepšie hneď. ? Avšak na to, aby sme vytvorili a vyriešili niečo skutočne hodnotné a trvalé, je potrebný čas. Malými krokmi sa k cieľu však určite dostaneme, narozdiel od toho, keď nás chytí nadšenie, entuziazmus, „rýchlo robíme“, ale v polovici sa stratíme, lebo našu pozornosť zaujme niečo iné a tak len beháme z jednej […]
Dostali sme DAR. Vedeli ste o tom? Dostali sme DAR – ŽIŤ… zabudli sme? Prečo na ten najväčší dar, aký nám kedy bol a bude daný, tak rýchlo a ľahko ZABÚDAME? Dostali sme to najväčšie hneď na úplnom začiatku, zabudli sme na to veľmi rýchlo a tak celý život hľadáme niečo, čo by nás spravilo šťastnými. Žeby to boli peniaze? Žeby to bol úspech? Žeby to bola dokonalá rodina? A možno sa celý čas mýlime. Celý ten čas, každý jeden z nás vo vnútri cíti NIEČO… Občas sa zastavíme a zaregistrujeme to, avšak už sa musíme za niekým, za niečím ponáhľať a tak to necháme tak. Viete čo celý čas nechávame v skutočnosti na potom? NÁŠ VNÚTORNÝ ŽIVOT! Áno, to je to nedefinovateľné čo cítime. Keď sa ma niekto pred niekoľkými rokmi spýtal, ako si predstavujem šťastný život, moja odpoveď bola jednoduchá: peniaze, láska, zdravie, úspech. Avšak ani zďaleka som nebola šťastná. Je totižto rozdiel, myslieť si, že nás niečo urobí šťastnými a byť skutočne šťastný. A tak som „prežívala“ svoj šťastný život bez skutočného šťastia. Kedy sa to zmenilo? Keď som pochopila seba, zmenil sa aj svet okolo mňa. A ako som pochopila seba? Dostala som od života 2. […]
Všetci máme strach. Je jedno ako hrdinsky sa tvárime, ten strach je v nás. Je do nás vštepovaný, ako vírus od malička. Spoločnosťou, výchovou, prostredím, no predovšetkým našou mysľou. Spočiatku si to vôbec neuvedomujeme. Občas vybehne, ale v mladosti nám ešte funguje akoby spínač, ktorým dokážeme tento strach prekonať. Spínač ODVAHY. No postupne, ako dospievame, starneme, prichádzajú nám do života rôzne problémy, udalosti, ľudia, ktoré nás majú čo – to naučiť. Avšak tým, že my už v sebe vírus STRACH máme, akoby sme nedokázali brať tieto skúsenosti tak, že nám dodajú ODVAHU ŽIŤ, naučia nás vážiť si veci a krásy života o to viac. Namiesto toho sa nechávame oklamať našou hlavou a situácie vyhodnocujeme ako utrpenie, bolesť, krivdu a pod. a náš strach sa len násobí a násobí. Nakoniec sa nás zmocní tak veľmi, že už cez strach pozeráme na všetko. Hovorí sa: „Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.“ Čo však s tým, keď sa vlastne bojíme žiť? Bojíme sa jesť, len aby sme si ustrážili postavu. Bojíme sa povedať, čo si skutočne myslíme, len aby sme nestratili postavenie alebo ľudí okolo nás. Bojíme sa byť sami sebou, len aby sme neboli za to odsúdení druhými, aby sme nestratili […]
Veľmi veľa krát som už písala o tom, ako nás dokáže naša HLÁVKA pomýliť a rozhodla som sa napísať opäť, je to nevyčerpateľná téma. 🙂 Prečo majú naše myšlienky nad nami takú moc? Pretože sú podporené EMÓCIAMI a my nedokážeme jednať inak, len na základe našich pocitov. Myšlienky predchádzajú emócie, pretože myšlienka o situácii a reakcia na ňu sa zdajú prebiehať súčasne. Tie však môžu a často sú klamné. Keď prijmete situáciu ako strašnú, okamžite táto myšlienka vyvolá prirodzenú reakciu – POCIT STRACHU. Emócia strachu sa spustí bez príčiny, ani nemusí tá situácia byť vážna, ale my na základe myšlienky, ktorú sme buď vstrebali, alebo zažili v minulosti, ktorá s realitou súčasnosti nemá nič spoločné, nás brzdí a ohrozuje náš pokojný a úspešný život. Tie myšlienky sú napríklad: „je to zlé“ , „to dopadne zle“, „minule to skončilo zle“, „je to podobná situácia ako minule“ atď. Myšlienka sa totižto vtlačí do starostí o možný vývoj situácie našej budúcnosti, a preto pocity strachu, ktoré nasledujú zosilnievajú. A tak my v prítomnom okamžiku, keď máme budovať, formulovať svoju budúcnosť, využívať svoj potenciál a vidieť situácie jasne, zo strachu buď situáciu neriešime, utekáme pred ňou, odkladáme, hráme sa na obeť, zľahčujeme ju, tvárime […]
Láska, prečo tu nikdy nie si? Keď som smutná/ý, keď potrebujeme objať, keď… ticho. Hĺbka smútku, bytostná bolesť, strata argumentov…. Sedíme zoči voči láske, je to úplne jedno, či je s nami alebo tisíce kilometrov od nás. Vždy, často NIE JE alebo my ju necítime? Čo sa to deje v našich „láskach“ -vzťahoch? NEPOCHOPENIE. Prečo vzniká? Prečo sa stretávame s nepochopením? PRETOŽE SA NÁM STRÁCA SPOLOČNÝ CIEĽ. Je ťažké držať sa cieľa pre jednotlivca a pre dvoch ešte viac. Jeden potrebuje uistiť, no ten druhý reaguje nepochopením…. Zabudol na spoločný cieľ? A potom plač, výčitky a mašinéria bitiev ega, smútok vojny emócii a myšlienok, rozdelia lásku, pretože je ťažké bojovať, keď neviete za čo. Je ťažké kráčať, keď nevieme kam. Je ťažké trpieť, keď nevidíme koniec. Je ťažké žiť, keď nemáme kam stúpať. V NAŠICH vzťahoch by sme mali SPOLOČNE niekam kráčať – niečo vedome vytvárať a pre niečo spoločne dýchať. Nie len jeden pre druhého, no pre lásku samotnú, aby nikdy nestratila silu letieť k svojmu cieľu, práve pre ňu, pre spoločný let ?. Drak lásky na svojich krídlach, lásku dvoch ľudí unáša k cieľu. Láska bez cieľa je láska bez krídel. Dýchajme pre spoločnú vec prosím. S úctou, […]
Čo tolerovať a čo nie? Kde je tá správna hranica? Kedy nás tolerantnosť privedie k utrpeniu a kedy je naša tolerantnosť výchovná a nápomocná k zmene nás a druhých? Viem, že sme naučení byť tolerantní, no akosi keď ju použijeme, zistíme, že sme sa dostali na hranicu, kde smutne a sklamane – nechápajúc prečo, konštatujeme „ZA DOBROTU, NA ŽOBROTU“. No byť dobrý a tolerantný , nie je žiadna výhra v dnešnom svete. Taktiež to neznamená, že nemáme byť dobrí, tolerantní. Skôr tu ide o to, že musíme (máme/mali by sme) voči sebe v prvom rade, a potom aj voči druhým byť čestní a spravodliví. A tu nastáva skutočný problém. ČESTNÝ A SPRAVODLIVÝ. Viete, častokrát za našou tolerantnosťou sa skrýva zbabelosť, rezignácia, hra obete, postranný úmysel, strach, strach zo samoty (vyjebatív, špekulatív.. prepáčte 🙂 ) a hlavne to, že ani za nič si nechceme pripustiť, že by sme sa mohli mať lepšie – ak nájdeme odvahu zachovať sa inak. Nemôžeme uveriť tomu, že aj pre nás je niekde pripravené naše šťastie (viete aj niekde v lese rastú huby, no kým sa tam nevypravíme –nehľadáme, nie je žiadna možnosť nájsť ich). Na tolerantnosť a ako s ňou narábať v našich životoch je jednoduchý recept. Prestaňme OKAMŽITE s tolerantnosťou ak: konanie druhých nám fyzicky ubližuje keď začíname byť apatický keď sa výsledky […]
NECHAŤ TAK neznamená, že ma to nezaujíma – znamená to, že to nemôžem urobiť za druhého NECHAŤ TAK neznamená, že sa stránim – je to uvedomenie, že nemôžem kontrolovať iných NECHAŤ TAK nie je niekomu niečo umožňovať – ale dovoliť mu, nech sa poučí z prirodzených dôsledkov svojich činov NECHAŤ TAK znamená pripustiť si bezmocnosť – to, že výsledok nie je v mojich rukách NECHAŤ TAK znamená nechcieť iných meniť ani viniť – ale sám chcieť byť čo najlepší NECHAŤ TAK neznamená starať sa o niekoho – ale zaujímať sa oňho NECHAŤ TAK znamená iných neopravovať – ale podporovať ich NECHAŤ TAK znamená nesúdiť – ale umožniť druhému byť ľudskou bytosťou NECHAŤ TAK neznamená zo stredu riadiť všetky výsledky – ale nechať iných ovplyvňovať svoje osudy NECHAŤ TAK neznamená chrániť iných pred skutočnosťou – ale dovoliť im, aby sa jej postavili zoči voči NECHAŤ TAK neznamená zaprieť – ale priať NECHAŤ TAK neznamená vadiť sa, hádať, či do niekoho rýpať – ale pátrať po vlastných nedostatkoch a napraviť ich NECHAŤ TAK neznamená prispôsobiť všetko vlastným túžbam – lež prijať každý deň taký, aký je a zobrať si z neho pre seba to najlepšie NECHAŤ TAK neznamená iných kritizovať a riadiť […]
Život, beznádej, strach, kolotoč sčerených krútiacich sa vĺn. Topiaci v myšlienkach, bojujúci so svojim telom, mysľou, citom. Viera, nádej, nedá znať vyčerpanosť nášho úsilia. Každá kvapka v podobe myšlienky nás topí, sťahuje na dno našich presvedčení, omylov. Smrť našich citov neprichádza rýchlo, urputný boj v pene omylov, tragédia našich duší. NO PREDSA KLESNEME a zistíme, že bez boja nás mohlo unášať more ISTOTY, POKOJA A LÁSKY – hojdať sa na vlnách VEDOMIA, POZNANIA a nie pomaly umierať, zvádzať boj vo vlnách našich myšlienok a v našej osobnej tragédii. Každá kvapka v sebe obsahuje väčšiu silu, ktorá nás drží 🙂 a nás topila, Bože, koľko zbytočného úsilia! CHYBA, OMYL, STRACH, VINA – a skúsime to znova. „Hlúpo vyhrať nad morom“ a opäť nádych… skúška… neutopiť sa! Čím viac toho získavame, tým sme ťažší a vlny väčšie a dno bližšie. Skaly citu strachov. Prečo sa nedokážeme zachrániť navzájom? Skala – skalu? Skala – pierko? Len ľahkosť vedomia, pierko k pierku, nám dá ľahkosť, istotu a možnú záchranu. Keď pochopíme zákon váhy a rovnováhy ľahko pomôžeme sebe, ľahko pomôžeme iným a aj druhým umožníme zachrániť nás. Strach druhého, aj keď nám chce pomôcť nás PONORÍ, alebo my jeho. Tragédia ľudských duší a ich váhy […]
LÁSKU škaredí, ničí a ľuďom ubližuje, len jedna ľudská vlastnosť. Nie je nám daná (prirodzená), je do nás vštepovaná postupne, po malých dávkach od narodenia. Maličké kvapky jedu, ktoré otrávia nás, náš život a aj ľudí okolo nás, ktorých milujeme. A takto otrávení sme všetci. JE TO MENEJCENNOSŤ! Z menejcennosti, alebo na jej základe a ak chcete kľudne sa dá povedať, že od nej sa vyvíjajúca – je ŽIARLIVOSŤ. A to je tá najškaredšia „vlastnosť“ . A ako z malej kvapky vzniká rieka, tak zo žiarlivosti sa ďalej rozvíja HRDOSŤ, PÝCHA, ZÁVISŤ, STRACH, VINA, KLAMSTVO, OBVIŇOVANIE. Jedným slovom NELÁSKA (a v mnohých prípadoch až neľudskosť). A všetko toto, len preto, že nevidíme, nemáme gule vidieť, hľadať našu HODNOTU a hlavne naprávať chyby, ktoré spôsobujeme častokrát vedome aj nevedome. Nemáme silu sa k našim chybám postaviť. Prijať ich, zobrať za ne plnú zodpovednosť, za to , čo v živote našich milovaných spôsobujeme a ako nevedome si spackávame vlastný život. Viete, všetci by sme si mali osvojiť, povedané trošku vulgárnym a drzým spôsobom, za čo sa ospravedlňujem, umenie: DOJEBEME – OPRAVÍME . Majme silu, hľadajme spôsoby, ako sami sebe povedať STOP, ODO DNES SA ZAČÍNAM MENIŤ A NAPRÁVAŤ. Nie látať záplaty, bez […]
