TRAGÉDIA POROVNÁVANIA „Naše zlé pocity, smútky, apatické správanie, prehry, strata síl často krát spôsobuje naše porovnávanie sa s inými. S ich krásou, úspechmi, profesionálnosťou alebo s vecami a situáciami okolo nás. Porovnávanie pramení z našej naučenej menejcennosti, v ktorej sme trénovaní od malička – je to pocit vlastnej nedostatočnosti, neschopnosti a naša pevná viera, že nám to nie je umožnené a podobné skreslené a nepravdivé predstavy o nás samotných a našich možnostiach. Ak nás daný človek upúta a my sa začneme porovnávať, a to už je jedno v akej oblasti, mohlo by nám pomôcť NAŠE PLNÉ UVEDOMENIE A POCHOPENIE. S človekom, s ktorým sa porovnávame ,alebo predmet nášho záujmu na človeku ,alebo situácii -JE PRE NEHO PRIORITOU. Čiže predmet nášho záujmu, porovnávanie sa a pocit menejcennosti spôsobujú len to, ŽE NECHÁPEME A NEVIEME, že pre toho človeka je DANÁ VEC – OBLASŤ PRIORITOU. Večer s ňou líha, ráno vstáva. Venuje jej čas, myšlienky, svoju vieru, vnútornú silu, energiu, zameranie. Nemusíme sa cítiť zle so svojou nedostatočnosťou, STAČÍ AK Z VECI, KTORÚ CHCEME, SPRAVÍME AJ MY SVOJU PRIORITU. V danej oblasti sa nebudeme seba trýzniť, ubíjať, ale začneme sa pýtať ako sa to dá namiesto ako sa to nedá. Zameriame svoju […]
Niekedy sme v situácii, keď je potrebný dážď – no husté mračná sa zatiaľ len zoskupujú. Chuť , potreba je silná, tlačí nás, no jej naplnenie neprichádza. V ceste nám stoja prekážky, podmienky ešte nedozreli. Musíme počkať! Tajomstvo čakania spočíva v trpezlivosti. Trpezlivý človek urobí všetko, čo je v jeho silách – naplnenie však zverí do rúk – univerzálnej prozreteľnosti s vierou. Zatúžime po niečom – a pustíme to. Pretože ak veľmi chceme, ak nás hlad a smäd robia netrpezlivými, všetko pokazíme. Všimnime si : pokiaľ po niečom veľmi túžime, nedostaneme to! Navyše už len tým, že neustále chceme, zdržujeme alebo kazíme proces dozrievania. Človek, ktorý „ešte nedospel“ je netrpezlivý. Šľachetný človek však s radosťou bez ustavičných myšlienok na danú vec vyčkáva. Žije, pije, zaoberá sa samými veselými vecami, čiže šťastne si užíva prítomnú chvíľu. Nevzhliada lačne a neuspokojene na nebo – s istotou vie, že naplnenie príde – to je prenechanie božej prozreteľnosti. Prozreteľnosť – prezieravosť Urobíme všetko, čo je v nás, no naplnenie už nie je naša starosť, ale božia. V pravý, správny čas dostaneme všetko, čo nám patrí. To čo nedostaneme, nám nepatrí a ani nás to nenaplní. Niektoré veci môžeme získať nátlakom, no nestojí to za […]
Príčinou obáv, nesplnených snov, obávaných zlých koncov –je nedostatok viery. Tak veľmi neveríme dobru, šťastiu, láske, úspešnosti, dobrým koncom…a práve v tom je problém, keď nemáme vieru v dobro, tvoríme negativitou svoju budúcnosť a ani si neuvedomujeme, že výsledok bude zlý, alebo my sklamaní a pod. Akoby šijeme na obrus nášho života ihlou s čiernou niťou našich myšlienok čierny vzor našich obáv a mylných presvedčení. „Všetko zlé raz pominie“ Tak prosím navlečme si do ihiel svetelnú niť viery 🙂 Netrápme sa, nepochybujme! Nikdy nie je neskoro! „Nezáleží na tom, ako dlho kráčame zlým smerom, ale to, že sa vždy môžeme otočiť!“ Každý sen na ktorom človek tvrdo pracuje s vierou – sa stane skutočnosťou. ZAČAŤ 🙂 KRÁČAŤ 🙂 VERIŤ 🙂 Húževnatá práca však neznamená násilie ani na sebe, ani na druhých, ale múdrosťou a vierou naplnené úsilie – mali by sme hľadať smer najmenšieho odporu tak, ako to robia steblá trávy, vetvy stromu; treba sa prispôsobovať, vyhýbať, jemne prenikať, pomaly čerpať živiny, posilňovať sa. Húževnato, trpezlivo nasledovať svoju „hviezdu“ – a každým dňom budeme k nej bližšie. A aj keď už bude na dosah – neprestaňme kráčať. Keď sa vydávame na cestu, sme ešte plní obáv preto, že si ešte […]
„Človek je taký pekný, Aká krásna je jeho duša. Taký dobrý, Aké veľké je jeho srdce. Taký bohatý, Koľko má priateľov. Taký mladý, Na koľko sa cíti. Taký silný, Ako vie pomáhať slabým. Taký šťastný, Ako sa vie tešiť aj z maličkostí A potešiť aj druhých. Taký múdry, Koľkokrát vie poradiť Tomu, kto to potrebuje…“
Keď som začal skutočne milovať sám seba Spoveď Charlieho Chaplina z roku 1959 Keď som začal skutočne milovať sám seba, dokázal som spoznať, že psychická bolesť a utrpenie sú pre mňa iba varovanie, aby som nežil proti svojej vlastnej pravde. Dnes viem, že sa tomu hovorí byť pravdivý. Keď som začal skutočne milovať sám seba, pochopil som ako veľmi druhého zahanbuje, keď mu vnucujem svoje želania, aj keď viem, že na to nie je vhodný čas, ani na to nie je ten človek pripravený, aj keby som tým dotyčným bol ja sám. Dnes viem, že sa tomu hovorí sebaúcta. Keď som začal skutočne milovať sám seba, prestal som túžiť po inom živote a dokázal vidieť, že všetko okolo mňa je výzva na rast. Dnes viem, že sa tomu hovorí zrelosť. Keď som začal skutočne milovať sám seba, pochopil som, že vždy a pri každej príležitosti som v správnom čase na správnom mieste a že všetko, čo sa deje, je správne. Odvtedy som mohol byť pokojný. Dnes viem, že sa tomu hovorí vyrovnanosť. Keď som začal milovať sám seba, prestal som sa okrádať o voľný čas a robiť veľkolepé plány do budúcnosti. Dnes robím iba to, čo ma baví a pôsobí mi radosť, čo milujem a čo poteší moje srdce. Robím […]
Život nie je osamelé, ale spoločné podujatie. Na také čosi sú potrební spoločníci. Skutočným spoločníkom je manžel, manželka. Môžu to však byť aj priatelia, kolegovia, spolubojovníci, ľudia s podobnými názormi a tí ,s ktorými zdieľame podobné plány a sny. Tajomstvo šľachetného človeka spočíva v jeho otvorenosti. Toho druhého prijme tak, že jeho srdce pritom zostáva prázdne. Nepozná predsudky, antipatiu, odpor, sebaobranu, žiadnu takú myšlienku či pocit, ktorý by toho druhého odmietal, či odsudzoval. V spoločenstve sa stretneme s rôznymi ťažkosťami v rôznych fázach ZLAĎOVANIA. Človek nikdy nebol a nebude osamelý. Jeho život má zmysel iba v spoločnosti druhých. Príčinou utrpenia dnešného odcudzeného človeka nie je len on sám, ale aj absencia druhých. Tieto dva úkazy sú prepojené: kto nežije „ v jednote“ sám so sebou, neznesie ani druhých : nevie „spolunažívať“ s nikým. Sme majstrami rozlohy a roztrúsenia. Pokiaľ však máme niečo budovať, rozbiehať, združiť sa s niekým, správame sa ako hlupáci a nešťastníci. Preto majú dnes partnerské vzťahy , manželstvá, priateľstvá , ale aj pokusy o dosiahnutie spoločných cieľov krátke trvanie – skôr či neskôr ich rozvráti SEBECTVO. Prirodzene, hĺbka jednotlivých vzťahov je rôzna, ale ten, kto čo len jediného človeka považuje za predmet a nástroj, skôr či neskôr […]
Ľudia, ktorí chcú mať všetko pod kontrolou a stále sa kontrolujú sú neustále nervózni – pretože v potrebe kontroly, ovládania a moci sa ukrýva obrovský vnútorný zmätok. Naopak človek, ktorý je uvoľnený sa nekontroluje, dokáže uvoľnene reagovať na ostatných ľudí, situácie, či samého seba a to vždy bezprostredne v prítomnom okamihu. Skutočne uvoľnený človek nič neskrýva, pretože je sám sebou, so svojimi dobrými aj zlými vlastnosťami. Takýto človek je schopný žiť v prítomnosti a preto sa nesústreďuje na budúcnosť, nechytá ho nejaký strach z budúcnosti, pretože nič neočakáva. Načo mu je potom nervozita? Z čoho by pramenila? My ,ľudia dnešnej doby však máme ustavičnú potrebu niečo, niekoho a aj seba kontrolovať. Prvé čo ráno urobíme, keď otvoríme oči, skontrolujeme naše telefóny, následne ustavične chceme kontrolovať druhých – či je online, či si správu prečítal, kedy si ju prečítal, prečo neodpisuje , keď svieti online. A takto sa sami dostávame do nekončiaceho kruhu nervozity, strachu, viny, stresu, ktorých spúšťačom nie je nik iný ,len my sami. A takto pokračujeme ďalej… Nakoniec sa správame k ľuďom a k samým sebe ako k telefónom , ktoré máme k dispozícii a pod kontrolou 24 hodín denne. Aby sme boli schopní maximálnej kontroly , nebolo […]
OČAKÁVANIE, BERIE VIERU, SPÚŠŤA BLOKUJÚCE EMÓCIE STRACH, SKLAMANIE, TÝM ODOBERÁ SILU V USKUTOČNENIE NAŠICH PREDSTÁV A OČAKÁVANÉ OČAKÁVANIE SA NEDOSTAVÍ, PRETOŽE AUTOMATICKY ZAMERIAME NAŠU POZORNOSŤ A ENERGIU, ČINY K NEGÁCII. ČOMU NEVERÍŠ TO ZNIČÍŠ! OČAKÁVANIE BERIE VIERU V SAMÝCH SEBA A VYHADZUJE ČAS VON OKNOM. Už dlhšiu dobu pozorujem, že v určité obdobia v roku, ľudia riešia určitý druh problémov. Aj dnes tomu tak bolo, klienti v tréningu sa pýtali v podstate na rovnaký problém, len každý z nich ho mal inak zaobalený. V jednom prípade išlo o lásku, v druhom o to páčiť sa sám/sama sebe a v treťom o peniaze, či výber školy. Príčinou a podstatou každého tohto problému však v skutočnosti boli PREDSTAVY. Každý máme predstavy, či už si to uvedomujeme alebo nie. Naša myseľ je majstrom vytvárania „filmov“ do budúcnosti, ako veci majú byť, ako majú vyzerať, či ako by mali dopadnúť. Avšak predstavy našej mysle nikdy nemôžu byť na 100% splnené v realite, v ktorej žijeme. Aj keby sa nám to podarilo na 99,9% a ostane nám stotina nesúladu podľa našej hlavy, už sa dostaví emócia sklamania, hnevu, smútku, frustrácie a pod. Začína to vždy od nás samotných, hráme hru sami so sebou, o tom […]
Uvoľniť sa a tešiť sa zo života takého aký je, by sme chceli všetci, ale prečo to dokáže len pár výnimiek? Nehovorím tu o uvoľnení, kedy sa ideme zresetovať na nejakú párty, zabaviť sa s priateľmi, alebo iným spôsobom „nasilu“ aspoň na chvíľu vypnúť realitu, v ktorej žijeme. Hovorím o uvoľnení, kedy sme v kľude v každodennej realite, ktorú tvoríme a nepotrebujeme od nej utekať, aby sme si aspoň nachvíľu oddýchli. Prečo sa nám vlastne nedarí byť šťastní tu a teraz v rovnováhe s tým, čo život prináša? Pretože väčšinu času sa celý náš svet snažíme ustavične napchať do akejsi predstavy našej hlavy. Snažíme sa tak permanentne natlačiť realitu do snov. To však nie je možné, pretože myseľ si vždy nájde, čo len malé zrnko, ktoré sa nebude stotožňovať s jej predstavou a už sme nešťastní. …lebo ono by to malo byť všetko inak… Začíname vždy druhými a končíme pri sebe. Naši priatelia by nemali robiť to a hento. Naši rodičia nás vlastne nechápu a mali by byť úplne iní. Naše práce by mali byť za menej práce viac pláce… a okrem toho žiadna nuda. A naše lásky? Tak o tých ani nehovorím… večne niečo. Toto mal/a urobiť tak a […]
